Čo sa tak zmenilo? Veď aj dnes, ako vždy, nebo žiari a mraky sa roja, vzduch i les, ako prv, voňajú po daždi - iba on sa už nevrátil z boja. Kto už rozsúdi dnes ten náš zdĺhavý svár, čia je pravda - či jeho, či moja? Priznám sa, nikdy mi natoľko nechýbal - iba keď sa už nevrátil z boja. Často od veci táral a spieval, čo chcel, zavše zmĺkal a smiech ho vždy dojal. V noci mi spať nedal, na svitaní už bdel - ale včera sa nevrátil z boja. Nejde o to, že sám nemám už toľko síl ako dvaja, čo pri sebe stoja. Lenže náš oheň mi severák zadusil, keď sa včera už nevrátil z boja. Ako z okov sa nanovo vytrhla jar. Ale kedy jej rany sa zhoja? Vravím: „ohňa mi daj...", hľadajúc jeho tvár - ale včera sa nevrátil z boja. Naši mŕtvi nám nedajú zahynúť v tmách, naši padlí tu nad nami bdejú. Nebo si hľadá tvár v lesoch i vo vodách, stromy jasavo do neba čnejú. Stále spolu sme zdieľali zákop i stan, chvíle šťastia aj tie, ktoré bolia, dnes to mám všetko sám - lenže tak sa mi zdá, že to ja som sa nevrátil z boja.
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985