Už pár rokov je oceán náš verný brat, vlajka nám nevybledla v boji s nepriateľom, vieme si už aj plachty zaplátať a diery v trupe zapchať vlastným telom. Teraz sa na nás ženie celá eskadra, je bezvetrie a loď sa ledva vlečie. No kapitán, ten nevie, čo je strach - pokojne rečie: Veď nie je večer! Vlajková fregata už mieri na náš kýl - jej ľavobok hneď zdobí kúdol dymu. Odvetnú salvu voslep vypáli: požiar a smrť nás v tejto chvíli minú. Sme vonku z kaše - odklad popravy. S vetrom však bieda, do lode nám tečie. No kapitán nás opäť pozdravil: To nie je večer, ešte nie večer!
Sto očí v ďalekohľadoch až stráca dych, keď nás tak vidí v dyme zlých a sivých. Nás neuzrú však nikdy spútaných v okovách na galejach chrbát kriviť.
Nerovný boj. Koráb sa nakláňa, uteč, kto môžeš z neľútostnej seče! No kapitán nás ženie: Na laná! To nie je večer, ešte nie večer! Kto nie je handra, kto má srdce, kto chce žiť, ten nech si chystá ruky na boj zblízka a krysy nech sa idú utopiť, len prekážajú, keď sa oceľ blýska. A háveď dumá: nech ho vezme ďas - lepšie sú vlny ako ostré meče! A f regata už stojí vedľa nás... No nie je večer, ešte nie večer. Tvár proti tvári, na nôž, z očí do očí - len nedostať sa kalmarom a krabom. S koltom i dýkou v slzách útočí každý, kto nechce plakať nad korábom. No nie, nás nepošlú na temné dno! Náš oceán nám nastavuje plece - veď oceán je s nami zajedno! Pravdu mal kapitán: To nie je večer.
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985