Vždy, keď chcem letieť z Moskvy do Odesy, odložia náhle plánovaný let. A letuška sa nosí - hore nosík na ponosy - vraj poletíme už čo nevidieť. Prijíma Murmansk s jasnou oblohou, leť si kam chceš a nečaká ťa zrada. Jasný je Kyjev, Ašchabad i Ľvov aj Kišiňov - no nemám tam čo hľadať. Oznámili mi, že sa darmo teším - na nebesá sa nedá spoliehať. A už ma znova desí odklad trasy do Odesy - na dráhe sa vraj tvorí inovať. Aj Leningrad má slušné počasie - tak prečo práve Odesu si žiadam? Tbilisi žiari - zrak si popasiem, rastie tam čaj - no nemám tam čo hľadať. Počujem hlásiť odlet za odletom, lietajú tam a lietajú aj späť. Len Odesa ma nechce asi prijať - azda preto už po tretí raz odložili let. Musím ísť tam, kde víchor navial sneh a kde aj zajtra bude husto padať a všade inde je vraj prekrásne, dobre je tam - no nemám tam čo hľadať. Stadiaľto nepúšťajú a tam neprijímajú - zranil ma tento skrivodlivý let. Vtom letuška nás unudene volá k nášmu spoju - vraj poletíme už čo nevidieť. Prijíma každý zastrčený kút, spamäti ani mená neovládam, aj Vladivostok vedia ponúknuť, Paríž aj Rím - no nemám tam čo hľadať. Vzlietneme, vraj sa vyčasí. Turbíny vyjú, stroj sa už zachvel, štart sa začína. Ja neverím však ničomu, mňa rožkom neopijú - na odklad sa vždy nájde príčina. Musím byť tam, kde práve fujačí a kde aj zajtra budú krúpy padať. Prijíma Londýn, ba aj Karáčí - hotový raj - no nemám tam čo hľadať. Vedel som, že nás pletú - už je tu odklad letu, miss Odesa nás zasa vedie späť, upravená jak TU - no jednou vetou, prosto k svetu - vraj poletíme už čo nevidieť, Nanovo máme čakať na odlet a cestujúci krotko usínajú. Mám toho dosť! Tak nech to berie čert - poletím radšej tam, kde prijímajú.
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985