Vybuchnem ako tona dynamitu,
mám v sebe nálož ničivého zla:
dnes prišla Múza sem, do môjho bytu,
len prišla, sadla si a - odišla.

No prečo - to vie iba ona sama,
mohla mať všelijaké príčiny:
strach, že zas o nej vznikne nová fáma,
že ja jej pre zlú povesť vyčiním.

Právom však na ňu hľadím krivým okom:
veď táto Múza, nemravná a zlá,
celé dni sama sedávala s Blokom
a od Puškina na krok nezmizla!

Hneď ako prišla, som sa vrhol k stolu,
ušla však, kým som schytil zápisník,
odniesla mi aj nadšenie a vôľu -
aj tridsať korún - azda na taxík.

Som besný, zúrim ako divé zviera.
Bodaj by som jej mohol odpustiť!
Veď neviem, prečo ušla k iným dverám -
nehostil som ju ako na púšti!

Obrovská torta, ozdobená ružou,
od žiaľu vyschla - a ja rovnako.
Teraz tu hostím ženy a ich mužov
pre Múzu pripraveným koňakom.

Roky sú preč jak mená v zápisníku.
Nudím sa, hliviem a som ospalý.
Preč je aj Múza a mne na jazyku
dva verše, len dva verše po nej zostali.

Som génius, nech mlčí každý babrák,
vzdajte mi poctu, robím prevraty!
Hľa - tie dva verše: „Tá chvíľa dávna, chvíľa zázrak:
okolo mňa si prešla ty.“1