Rohy už trúbia: - Lovu zdar! -
Hrivy sa naježili...
Lovcovo srdce je len tvar
spletený z volskej žily.

No čo je vášňou pre ľudí,
je smrťou pre pár labutí!
Sokoly sú už v strehu.
Luky sa napli, zavyl pes...
A labute si práve dnes
vyznali svoju nehu.

Ona žila tam na juhu,
kde v modrých hviezdnych sídlach
bolo dosť miesta pre dúhu
aj pre labutie krídla.

Mávnutie bielych perutí
rezalo vzdušné zákruty
a strmé nebasklony.
A mali dovolený vzlet
do výšav, kam smú vyletieť
len anjeli a stony.

Práve tam sa dnes stretol s ňou.
V jedinej chvíli šťastnej
labutia pieseň s ozvenou
splynula jednohlasne.

Podobné páru anjelov
mierili k zemi svojich snov.
No váhy boli vratké
a spoza kríkov striehla smrť,
aby im mohla prestrihnúť
to šťastie - také krátke.

Pot majú strelci na čelách -
už pomíňali silu.
Modlitba keby vedela
predĺžiť krátku chvíľu!

Vyletel len ten večný verš
labutej piesne do nebies,
kým padli do osídiel.
Zeme sa dotkli spoločne,
no v siedmom nebi dosiaľ znie
šťastlivý šum ich krídel.