Keď po potope sveta voda klesla
a nanovo sa vliala do brehov,
zrodená z pien sa Láska náhle vzniesla
na suchú zem, do času dobrého,
splynula s ním, no vzduchu vzala veslá
a vplávala i s časom do neho.

A blúznivci - aj takých je tu dosť -
si vdychujú tú zmes len pre radosť
a odhodia i hanblivosť, i pýchu,
no vo viere, že dýchajú len tak,
hneď pochytia jej naliehavý takt
a zladia sa s ním v prerývanom dychu.

Ako loď - na plavbu ďalekú
odvážiť sa môže iba cit.
Milovať je vlastné človeku
ako dýchať - to znamená žiť.

A bude mnoho blúdenia a strastí -
veď Láska vlastní veľké územie!
Jej rytieri však neutonú v šťastí,
to blúznenie im z hlavy vyženie.
Kým uniknú z jej sladkoboľnych pascí,
zažijú nekonečné súženie.

No šialencov to z cesty nezvráti,
už vopred súhlasili zaplatiť -
nijaká cena nie je pre nich krutá:
len nepretrhnúť, len ju zachrániť,
tú čarovnú a pomyselnú niť,
ktorá ich k sebe nerozlučne púta.

Čerstvý vietor káže z mŕtvych vstať,
spíja triezvych, vzdychá do ticha -
lebo ten, kto nikdy nemal rád,
ani nežil, ani nedýchal.

Krič na tých, ktorých Láska ohlušila,
no sotva ti z nich niekto odvetí!
Chýr s ohovárkou stále na nich číha
a slzy s krvou striehnu v okvetí...
Radšej len mlčky sviece pozažíhaj
pri hlave Lásky a jej obetí.

Ich hlasy spája jedna tónina
a duše sa im brodia v kvetinách,
v ich dychu večnosť nesmrteľne dýcha,
a keď sa stretnú, už sa nezrania
na tesných križovatkách poznania,
na krehkých mostoch vesmírneho ticha.

Ražné polia budem podstielať
zaľúbencom, v ktorých spieva cit!
Dýcham - to znamená, že mám rád!
Ľúbiť je to isté, ako žiť!