Žil som si ja v rajskom svete dvadsať rokov, v zime v lete v dobrej pohode. Nereptal som nad osudom, plával stále dolu prúdom - pekne po vode. Voda môj čln sama niesla, ušetril som dlane, veslá - tomu som bol rád. Aj komárom vlkolakom som ubzikol pred sosákom - mal som dobrý spád. Z brehu bolo počuť hlasy, dovolávali sa spásy - nemal ich kto vziať. Chudáci - no nie som vinný, bol som na mol z medoviny, tuhý ako klát. Či to škrípe na zákrutách, či mi víry loďku krútia, stále mi je hej. Rád sa kochám v zátočine svojou tvárou, na hladine mierne zvlnenej. Brehy zostávajú vzadu, ja sa však už, plný sladu, v ničom nevyznám. Dám si dúšok naposledy - vtom vedľa mňa v loďke sedí tučná babizňa. Kým ma skoro porazilo, obzerám sa bojazlivo v čudnej krajine. Padla hmla a striga stará do ucha mi zachrochtala: - Ty si na vine! Kričím, nevydám však hlasu, slepnem, ruky sa mi trasú, nemo bedákam. Čln sa kolíše až beda! - Kto si? - zvolám. Odpovedá: - Ja som Neľahká! Nechaj toho križovania, nespasí ťa ani sama matka všetkých vôd! Kto sa zriekne rúk i vesiel, Neľahká mu ľahko znesie na dno vratkú loď. Cestu hľadám poslepiačky, logám z poloprázdnej fľašky iba po kvapkách. Nezaspí však, baba hlúpa, len predo mnou ťažko stúpa, až z nej ide strach. Lenže mala veľa sadla, potkla sa a skoro spadla - hnusne nadáva, fučí, dychčí, odchrchláva, zavadzia jej tŕstie, tráva, hustá pŕhľava. Vtom oproti hopká, kríva, čaptavá a neduživá s krivým úškrnom, kričí: - Pozor, prepadlisko, ľúbezný môj, už si blízko - vytiahnem ťa von! Pýtam sa jej: - Ty si ktorá? - Ja som Krivá - rečie stvora - veziem klebety, no aj keď som krivoboká, krivoruká, krivooká - každý naletí. Vrhol som sa natešene k tejto pokrivenej žene: - Som ti priateľom! Dám ti piva, medoviny, vyrovnám ti skriveniny - len ma ťahaj von! Aj ty, Neľahká, si ťukni, nestoj tu v tej hrubej sukni ako v aréne. Aj keď máš tie svoje kilá, iste budeš, moja milá, prvá v háreme! Tak som spíjal tie dve baby, dokiaľ som sa nevystrábil z vlastnej opice. Sám sa potom s veľkým chvatom deriem k brehu tŕstím, blatom ako z temnice. Bystro šplhám na strminu, za nechtami bahno, špinu - no už neblúdim. Nech sa zdujú z toho piva tá Neľahká i tá Krivá - moje osudy.                        
© Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Preklad, 1985