Zľahka pripitý,
v miernej únave,
hnal som paripy,
spieval na zdravie.

Spievať vedel som
piesne trúfalé:
„Miloval som vás,
čierne okále...“

Chvíľu hnali sa, chvíľu
zas báli sa ísť,
močiar na líca fŕkal
mi bahno a sliz.

Len čo so slinou
prehltnem špinavý maz,
fľaši zakrútim hrdlo -
a zatiahnem zas:

„Čierne okále,
miloval som vás...“
No hneď dospievam -
kŕč mi stiahne hlas.

Hlavou potrasiem -
preč to nechce ísť.
Vôkol pozriem sa -
vyjde zo mňa hvizd.

Ako stena tam predo mnou - prehustý les.
Kone spätkujú - nie a nie krížom ho prejsť.
Kde je priesek, kde cestička, na ktorú vojsť?
Každá ihlička pichá ma po samú kosť.

Hej, prostredný kôň,
zachráň ma, môj brat!
Kamže, rodný môj?
Prečo čelom vzad?

Dážď sa ligoce,
kvapká ako jed.
Prípražného chce
vĺčik na obed.

Veľký hlupák som, že som sa pod obraz spil.
Prišla záhuba - na útek nemám už síl.
Z karát vzali mi eso - ej, chýba mi túz.
Keď som bez neho, už ma má smrtka - no hnus!

Vlky plaším: „Ach,
bodaj vás vzal fras!“
Kone ženie strach -
tiež nestratia čas.

Tnem ich po boku,
nech nebežia zle.
Revem do kroku:
„Čierne okále!...“

Dupot, rinčanie, bujarý odzemok nôh.
Hrajú na oji spiežovce do tanca - och!
Moje koníčky! Tuším vás zahubím ja!
Držte, priatelia! Vydržte, nepriatelia!

Prešla opitosť
od tej honby v tmách!
Cez ten prudký svah -
iba na osiach!

Znojom zaliati
sme si vydýchli,
odkašlali sme si len
a potom zatíchli.

Koňom uštvaným, za to,
že došli až sem,
po ich kopytá klaniam sa,
po samú zem!

Z voza rárohy zhodím
a koňom dám piť...
Boh vás opatruj, kone,
že živý smiem byť.