Desaťtisíc - jeden rozbeh voľný práve
ostal.
To náš Oleg Bezkudnikov rapeľ v hlave
dostal.

„Ja mám - vraví - péenku.“ Kým do troch rátam -
zmizne.
Vtedy tréner pozrie na mňa - nuž a mňa tam
tisne.

„Ja, šprintér, na dlhú trať? To ťažko teda
chápem!
Prejdem ledva jeden okruh - v druhom, beda,
skapem!“

Ale tréner povedať si zanovito
nedá:
„Ak máš túžbu po víťazstve, pôjde ti to,
Fed’a!“

Nuž túžbu mám, čože o to! Hlupák bol som
iba.
Desaťtisíc ako päťsto rozbehol som -
chyba!

„Vravel som, že nemám pajšle - a či hádam
klamem?“
Dva okruhy prebehol som - na ľad padám.
Amen.

A náš tréner, vicemajster z bezpečnostnej
správy:
„Viac mi nechoď na štadión!“ neľútostne
vraví.

Ešte včera štrngali si vedno naše
džbánky -
a dnes kričí: „Za korčule kúp si radšej
sánky!“

Nebol to zlý tréner inak - no nech má sa,
boh s ním!
Pre zmenu som sa dal zasa na zápas a
boxing.

V tom smere som trochu viacej ako sivý
priemer.
Odvtedy sú ku mne slušní všetci - i vy,
tréner!