Dvíhanie bremien je šport veľmi starý -
história vie o ňom historiek!
Vraj zdvihol nad hlavu a o zem šmaril
vofaktorého Gréka iný Grék.

Ako krk obete - tak zvieram činku.
Čo bude? Ovácie, a či hvizd?
Od zeme odtrhávam, tuším, synku,
Antea - Grékom mohol som sa zísť.

Nie som mustang - atraktívna snímka.
Ťarbavý som - chlap a opasok.
A tá činka, preťažená činka,
je môj večný partner, večný sok.

Neželal by som túto ťarchu ani
nepriateľovi svojmu ako trest.
Vždy kladiem na tú ťažkú vec pár dlaní
s obavou - čo ak nezdvihnem to dnes?

Ja i tá činka - obaja sme z kovu.
No v skutočnosti ona len je kov.
K víťazstvám som šiel dlho, zas a znovu -
div nevystál som diery pod činkou.

Nie som mustang - atraktívna snímka.
Ťarbavý som - chlap a opasok.
A tá činka, preťažená činka,
je môj večný partner, večný sok.

Nepriateľ padá na zem, sála divie.
A krásne je, keď „Vzoprel!“ ohlásia.
Krásne je to - no málo spravodlivé.
Ja som bol dole - činka vzniesla sa!

Takýto triumf prehre podobá sa.
Hľa, prostý zmysel ľudských snažení.
Víťazstvo zavŕšiš - keď celá masa
železa leží zase na zemi.

Nie som mustang - atraktívna snímka.
Ťarbavý som - chlap a opasok.
A tá činka, preťažená činka,
je môj večný partner, večný sok.

Vždy stále menej chce sa nahor činke,
trhá mi svaly, cedí zo mňa pot.
A divák z galérie na mňa skríkne:
„Vykašli sa už na to, už ju zhoď!“

Chvíľočku ešte držím, nech niet pochýb.
Železný boh zas klesá na zem mŕch.
... A spravil som len obyčajný pohyb
s krátkym a jedovatým menom „trh“.